Nedávno sa stala úžasná vec: e-mailom nám bolo zaslané literárne dielo.
Klienti, ktorí si od nás prenajímajú karavany už niekoľko rokov po sebe a ako rodina cestujú po celej Európe, našli odvahu vyznať sa zo svojich literárnych slabostí.
Z otca, manžela a vodiča na polovičný úväzok sa vykľul začínajúci spisovateľ. A je v tom taký zábavný, že nemáme silu odolať a nepodeliť sa s vami o úžasné príbehy, ktoré nám hádže do e-mailovej schránky. Pravdepodobne nikto iný okrem nás nesúhlasil s uverejnením týchto príbehov, ale je tu šanca, že sa staneme exkluzívnymi právoplatnými majiteľmi Conana Doyla v budúcnosti.
V každom prípade takúto tvorivosť podporujeme a podnecujeme a pozývame Vás, aby ste sa k nej pridali.
Možno je to prvý krok na ceste k sláve?
Tu je prvá zo série esejí o dobrodružstvách dobermana Ralfa.
Hory, medvede a náš hrdina Ralf
S rodinou sme už dávno túžili cestovať po Európe v karavane. Jedného večera, keď sme popíjali čaj, moja manželka, ako obvykle, niečo hľadala na internete a zrazu nadšene vykríkla:
– Čo keby sme si prenajali karavan? Pozri, táto spoločnosť „Flying Dog Karavany“ má úplne skvelé autá!
O týždeň sme už uháňali po cestách v modernom karavane s logom letiaceho psa na boku. Za volantom som bol ja, manželka sedela vedľa mňa s mapou (ktorú občas naozaj sledovala) a naše deti – desaťročný Nikolas a šesťročná Katka – sa vzadu hádali, kto bude prvý hrať na tablete. Samozrejme, s nami bol aj náš verný doberman Ralf. Ležal vo svojom novom pelechu tak majestátne, že to vyzeralo, akoby práve on prenajal karavan a teraz riadil naše dobrodružstvo.
Po niekoľkých dňoch cestovania cez Slovensko a Maďarsko sme dorazili do Rumunska. Karpatské hory s hustými lesmi a výhľadmi na vrcholy boli ako z rozprávky. Niekoľko kilometrov za Brašovom sme sa rozhodli prenocovať v malom kempingu na okraji lesa. Všetko bolo dokonalé: ticho, čerstvý vzduch, iba zvuky prírody.
Zaparkoval som karavan, rozložil stôl vonku a celá rodina sme si dopriali chutnú večeru. Ralf pokojne ležal vedľa nás a dával pozor na deti, ktoré ho potajomky kŕmili šunkou.
Neskoro v noci nás však zobudil zvláštny zvuk. Ozývalo sa tlmené búchanie a škrípanie, akoby sa niekto približoval ku karavanu. Ralf okamžite vyskočil a postavil sa k dverám, ticho vrčiac.
– Čo to bolo? – zašepkala manželka, vyzerajúc spod spacáku.
– Hneď sa pozriem, – odpovedal som a siahol po baterke.
Opatrne som odhrnul záves na okne a takmer mi baterka vypadla z ruky. Pri karavane sa pohybovali dve obrovské tmavé siluety! Jeden medveď už hrabal v odpadkovom vreci, ktoré som, ako hlupák, nechal vonku, a druhý čosi ovoniaval pri dverách.
– Rumunsko! Tu je medveďov plno! Prečo si nechal ten odpad vonku?! – zašepkala manželka, trochu nahnevaná, no viac vystrašená.
Ralf, akoby presne vedel, že dvere nie sú zamknuté, prudko do nich strčil a vybehol von ako blesk. Ani som nestihol zareagovať. Postavil sa pred karavan, vypäl hruď, napol celé telo a vydal taký hlboký, hrozivý zvuk, že mi prebehli zimomriavky po chrbte.
Medvede zostali stáť. Očividne nečakali, že im niekto postaví takú odvážnu prekážku. Jeden pomaly cúvol, druhý začal neisto ustupovať, nespúšťajúc z Ralfa oči.
– Čo budeme robiť? – zašepkala manželka.
– Zapneme svetlá. A trúbu! – navrhol som.
Zapol som reflektory, blikačky a pre istotu zatrúbil. Celý kemping sa zalial svetlom a rachotom. Medvede zjavne neboli pripravené na taký rozruch. Ešte chvíľu postávali, no potom sa rozbehli do lesa a zmizli medzi stromami.
Keď bolo po všetkom, Ralf ešte raz obehol karavan, akoby kontroloval, či je všetko v poriadku, a potom pokojne vkročil dovnútra. Deti sa naňho vrhli s objatiami, manželka ho pohladila a vyhlásila:
– Ralf, ty si náš hrdina!
– Bez teba by sme sa tu asi zbláznili od strachu, – dodal som a poškrabal ho za ušami.
Ráno sme sa zbalili a vydali na ďalšiu cestu, pričom sme nechali rumunské hory za sebou. Tento večer si však budem pamätať navždy. Ralf nie je len doberman. Je to hrdina, ktorý aj bez chvosta dokáže nahnať strach aj medveďom!”
